utorok 10. februára 2015

Z pohanského denníka: uctievanie prírody verzus jeden boh

Matka príroda bola a vždy bude jedným z najdôležitejších božstiev. Pohania jej venovali i stále venujú veľkú pozornosť. Bodaj by nie veď príroda nás kŕmi, šatí, stará sa o strechu nad hlavou. Zabezpečuje naše základné životné potreby. Bez nej sme nikto, bez nej nežijeme.


Od detstva mám problém s prvým prikázaním. Kedže žijeme v celkom hodne početnej kresťanskej spoločnosti aj ako inoverec som bol konfrontovaný s vierou v jedného jediného Boha. Možno sa pýtate čo to má spoločné s uctievaním prírody. Myslím, že to tak najlepšie vysvetlím, keď sa vyjadrím aj k tejto stránke veci.

Kresťania považovali pohanské rituály za barbarské a priečiace sa (ich) Bohu. Vplyvom politickej a náboženskej moci a machinácií s národmi sa postupne z európy vymietlo pôvodné náboženstvo. Dokonca to zašlo až tak ďaleko, že ženy a muži uctievajúci silu prírody boli prenasledovaní a upaľovaní na hraniciach. Keď pominieme fakt, že takýto akt slúžil pre ostatných ako výstraha, aby sa báli oslavovať svojich bohov a obracali sa na novú vieru tak stále objavíme jednu vec. Odmietanie duality. Vo wicce a prírodných náboženstvách sa verí, že svet bol stvorený mocou Boha ale i mocou Bohyne. Dvoch prazákladných síl, ktorých zmiešaním vznikol náš viditeľný svet. Wiccariáni nepopierajú uctievanie Boha stvoriteľa ale nezabúdajú ani na matku Bohyňu, ktorá sa manifestuje v sile a živelnosti prírody.

Teológovia argumentujú tým, že človek by sa mal obracať len na jedného Boha, ktorý stvoril celý vesmír a svet. Povedal by som to asi takto. Bohu ďakujem, že ma stvorili a zemi ďakujem, že ma kŕmi. Bohyňa je mocná bytosť a s jej atribútami, ktorými oplýva je v našich životoch dôležitou súčasťou, božstvom, ktorému by sme mali vzdať hold a preniesť slová vďaky podobne, ako si ich z času na čas venujeme navzájom.

Vidím veľkú radosť a veľkú príležitosť oslavovať moc prírody. Je nám ako matka. Sme tvorení jej telom a do jej tela sa opäť vrátime. Vzdať hold Bohu i Bohyni rovným dielom nie je rúhanie sa. Je to oslava života. A i keď by sme sa držali teórie, že na svete je len jeden Boh, ktorý všetko stvoril tak to nevadí. Oslavovaním toho čo stvoril oslavujeme i jeho. Otázkou je, či to on od nás vyžaduje. A to je bod na ktorý si odpovedáme len na základe vnútorných pocitov a skúseností. Ja vnímam to božské vo všetkom. Uctím si stvorenie spôsobom mne vlastným, činnosťou ktorá odzrkadľuje moju cestu. Zato, že nekráčam tou cudzou ešte neznamená, že ju odsudzujem alebo sa rúham ak oslavujem stvorenie po svojom.

Autorom článku je http://mesacnastudna.blogspot.sk/. Možno ho s dovolením bez zmeny kopírovať ak k nemu bude pripojená celá táto poznámka. Ďakujeme za rešpektovanie našej práce.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zadajte text