pondelok 9. februára 2015

Z okultnej praxe: sebanenávisť

Kiež by slová mali moc odklínať tak rýchlo než zaklínať. Možno i majú no ako to už býva, veci sa ľahšie ničia než budujú. Vzťahy nie sú výnimkou a žiaľ ani tie najdôležitejšie - vzťah k sebe samému. Málokedy sa zamýšľame nad tým čo je to mať vzťah sám k sebe. Ráno sa zobudíme, umyjeme sa, zjeme čo nám chutí, oblečieme si čo sa nám páči a vyrazíme do sveta. Ani si neuvedomíme, že náš svet tvorí aj niečo viac než len pudové záležitosti. Duša.


Vzťah k sebe samému sa tvorí predovšetkým na základe názorov, postojov, presvedčení a najmä pocitov, ktoré o sebe máme. Pocity a presvedčenia o sebe pramenia predovšetkým z našej činnosti. Teda z vecí ktorými sa zaoberáme, ktoré robíme, nerobíme alebo si myslíme, že by sme mali robiť.

Opýtajte sa samého sama: mám sa rád? mám sa rada? Odpoveď bude väčšinou nie alebo neviem. Stretol som veľa ľudí no málokto na túto otázku odpovedal spontánne a pravdivo. O sebaláske či umení mať rád samého seba sa píše v každom druhom magazíne. A predsa to nefunguje. Žiadne modlitby, afirmácie a opakovanie lží do zrkadla: " Louis si úžasná a prijímam ťa takú aká si ".

Proces, ktorým ovplyvňujeme náš sebeobraz ide skz akciu, nie myšlienku. Ale čo ak nemáme na výber? Musíme zvoliť väčšie alebo menšie zlo. Inej cesty niet. Chceme konať inak ale nemôžeme. Musíme urobiť to zlo. Vykročiť " stezkou levé ruky ". A potom to začne. Sebaobviňovanie, ktoré mocnie a prerastie v sebanenávisť a sebaničenie.

Nie je jednoduché presvedčiť človeka, že stojí za to sa opäť mať rád. Paradoxom je, že tí čo sa nenávidia by sa mali milovať a tí čo by sa mali nenávidieť sa nesú samoľúbosťou narcisa. Veľa ľudí už oproti mne sedelo. Našli sa i takí i takí. Nešťastné dobré duše, ktoré uverili, že sú zlé a naopak zlí ľudia presviedčajúc ma o svojej čistej podstate. Kladiem si otázku, prečo trpia tí, ktorí by trpieť nemali? Prečo sa na mňa obracajú so slzami v očiach čestní a správni ľudia? Možno preto, že sa až moc snažia prežiť život v čistote morálnej i duchovnej. Ale svet je chaos. Vír udalostí nad ktorými nie vždy môžme mať kontrolu. Nikto z nás sa nenarodil s patentom na rozum a s návodom na život v ruke. Pre niekoho dobrý argument, pre iného slabá výhovorka. Lež ako to môže byť výhovorka, keď na svete nejestvuje človek, ktorý by neurobil chybu? Je nemožné prejsť životom bez chyby.

Nie vždy sa dá vrátiť čas späť. Nie vždy sa dá zvrátiť udalosť, ktorú sme nechceli na sto percent. No prijať sebatrápenie z pocitu viny ako trest je veľmi žalostné riešenie. Iste prijať trest za zlý čin je hlboko zakorenený vzorec v našej hlave, ale má vždy zmysel? Ja si myslím, že nie. Myslím si, že poučiť sa, pohnúť sa vpred a pomôcť sebe aj iným je lepší  postoj k situácii. Nestavajme svoj pohľad na svet čiernobielo. Nič sa čiernobielo neodohralo, tak prečo zrazu tá zmena? Prečo nevziať do úvahy aj iné časti spektra?

Trest je únikom pred ťaživým pocitom viny, ktorý nás rozožiera zvnútra. Dáva pocit akéhosi vykompenzovania či dokonca zvrátenia situácie. Keď sa trestáme cítime sa lepšie. Cítime sa, že tak naprávame to, čo sme pokazili. Cítime, že tak by to malo byť a je správne aby sme prežívali muky za to čo sme urobili. Ale i to je naša voľba. Jazva, ktorú sme si urobili už navždy zostane. Ale je na nás, či ju necháme zahojiť sa a ponecháme si ju ako symbol, bič života alebo nie a budeme si do nej sypať soľ a utápať sa v mori sĺz. Nedá sa nájsť argument, ktorý by presvedčil o zbytočnosti viny alebo naopak jej potrebnosti. Jediným neodškriepiteľným faktom ostáva to, že je na nás ktorý postoj si vyberieme. Ak vás zaujíma zmena, určite si k nej niečo nájdete v predošlom článku.

Autorom článku je http://mesacnastudna.blogspot.sk/. Možno ho s dovolením bez zmeny kopírovať ak k nemu bude pripojená celá táto poznámka. Ďakujeme za rešpektovanie našej práce.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zadajte text