pondelok 26. januára 2015

Z okultnej praxe: chcem to čo nemôžem mať

Milí čitatelia, rozhodol som sa založiť na našej stránke novú rubriku s názvom " z okulnej praxe ". Rád sa v nej s vami podelím o postrehy z mojej praxe. Čo sme si všimol za ten čas, ako spolupracujem s ľuďmi. Mnohé vzorce správania a myslenia sa totiž opakujú a myslím, že bude pre mnohých užitočné si tieto postrehy prečítať. A ak máte rovnaký alebo podobný problém, ktorý neviete vyriešiť, viete na koho sa môžete obrátiť. Dnes začneme prvou úvahou s názvom: chcem to, čo nemôžem mať.


Keby šťastie záležalo od toho čo vlastníme, bola by väčšina z nás šťastná. Nie je. Neustále počúvam od ľudí, akí sú nespokojní s tým čo majú a chcú viac. Slovo chcieť je odpoveďou. Z prostriedka sa stal cieľ. To je zlé. Nechcem a nebudem škatuľkovať šťastie ako také. Pre každého predstavuje niečo iné a v inej miere. Skôr chcem poukázať na to ako ľudia so svojím šťastím zaobchádzajú a potom sa vzájomne obchádzajú.

Pamätáte sa ešte na staré fotoaparáty? Keď sme si na dovolenky brali jeden dva filmy a urobili dokopy 30 záberov? Ja áno. Potom sme čakali, kým nám fotky vyvolajú a boli sme celí spokojní, keď sme si po pár rokoch sadli do kresla, otvorili album a prezreli zábery z tých najkrajších chvíľ, ktoré sme prežili. Dnes je tomu inak. Prečo to spomínam? Myslím, že prvý problém ktorý nešťastný človek má je fakt, že nevidí šťastie, ktoré už nadobudol. Zabúda na ľudí, veci a zážitky, ktoré mu boli dopriate. Zabúda na to čo dosiahol, čo skúsil a ochutnal. Zdá sa mu to už staré, zabudnuté, zbytočné alebo dokonca pasé. Ja si to nemyslím. Pekné spomienky sú dôležité klenoty. V ťažkých chvíľach nám pripomínajú, že život nie je len čiernobiely ale farebný ako dúha. Žijeme na veľkom kyvadle raz sme nohami na zemi, inokedy hlavou v oblakoch. Raz padáme ku dnu, inokedy kráčame po schodoch ku hviezdam. Život človeka striedajú obdobia radosti a obdobia starosti. Je na nás, čomu dáme väčší význam.

Chceme chodiť na kávu či pivo s kamošmi a kamoškami do mesta. Mať nové topánky i mobil. Chceme nové auto a koncert vo Viedni. Kultúrne podujatie každý týždeň a aspoň tri záujmové krúžky. Okrem toho sa túžime dobre najesť a nie hocikde. A keď už tam niekde budeme nech máme na sebe nové oblečenie. Chceme, chceme a chceme a veľa. Myslíme si, že to potrebujeme. Že to nás urobí šťastnými. Ale to či naozaj nezáleží ani od kvantity ani od kvality. Závisí to predovšetkým od nás. Všetky potreby, okrem tých základných sú jednoducho len zvyk. Človeku sa ľahko zvykne na lepšie no len ťažko na horšie. To je asi zákon univerza, že na na vrchol sa šplhá pomaly no rýchlo sa z neho padá. Prehodnotiť čo potrebujeme a na čo skutočne máme je kľúčom i prekážkou k tomu byť šťastný. Nie každý si totiž zvládne priznať, že to čo chce nemôže mať a rozosmutní ho to ešte viac. No ten čo to dokáže a upraví svoje potreby do tej miery, do akej je schopný ich kvalitne a bez stresu napĺňať zistí, že je šťastnejší.

Autorom článku je http://mesacnastudna.blogspot.sk/. Možno ho s dovolením bez zmeny kopírovať ak k nemu bude pripojená celá táto poznámka. Ďakujeme za rešpektovanie našej práce.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zadajte text