pondelok 19. januára 2015

Bolesť v duši

Nedávno sa mi do rúk opäť dostala kniha od Miguela Ruiza – Prestaň sa báť, ktorá podľa môjho názoru ponúka veľké množstvo zamyslení sa nad životom a príčinami, ktoré spôsobujú náš strach a dokážu nás tak istým spôsobom vohnať do slepej uličky, z ktorej nevidíme krásu rozprestierajúcu sa všade vôkol nás.
V minulosti som v tejto knihe nedokázala nájsť to, čo v skutočnosti ponúka a domnievam sa, že ešte je stále dosť vecí, ktoré čakajú na svoje odhalenie a pochopenie. Sme ľudia, ktorí objavujú rôzne súvislosti života v rôznych časových úsekoch, čo sa deje vplyvom skúseností, ktoré na svojej ceste stretáme a prostredníctvom nich sa učíme byť múdrejšími, rozhľadenejšími a všímavejšími. Nie všetko sa darí hneď a zaraz, niekedy potrebujeme dostatok času na to, aby sme mohli veci prehodnotiť, prijať, pochopiť a zakomponovať do svojho života ak sú pre nás vhodné, alebo jednoducho ich odstrániť a viac nepoužívať, ak sa stanú pre nás príťažou a bremenom, ktoré nás brzdí na ceste vpred.

Prehodnotiť veci a pripustiť si ich, je tá najobtiažnejšia časť celého procesu, ktorá si vyžaduje odvahu, veľa pochopenia a lásky k sebe samému. Samotný Ruiz sa venuje tomuto procesu v niekoľkých variantách a z rôzneho uhla pohľadu sa snaží tento proces priblížiť svojmu čitateľovi čo najdetailnejšie a najpresnejšie. Ak som to správne pochopila, tak práve v procese pomenovania reality tak, ako sa odohrala, bez prikrášľovania, výhovoriek a hľadania príčin vo vonkajšom svete, sa človek dotýka najviac svojich emocionálnych rán, ktoré ho robia zraniteľným nielen pre druhých, ale aj pre seba samého. Tu totiž nastupuje efekt – Sudcu a Obete, ako to Ruiz vo svojej knihe nazýva a človek sa začína obviňovať, pranierovať, kritizovať a inými spôsobmi si ubližovať / takto môže reagovať aj na ostatných/ za to, že nerobil veci iným spôsobom a s lepším výsledkom. Tu sa už dostáva do role obete, kde sa začínajú prejavovať pocity vlastnej neschopnosti, nedostatočnosti a úbohosti, ktoré práve k pocitu sebavedomia a sebalásky veľmi neprispievajú, práve naopak. Opovrhovanie, neúcta, nerešpektovanie seba aj tých druhých je to, čo sa v krajine tieňov ukrýva pod rôznymi maskami a nechce byť spozorované. Tento emočný jed, ako ho Ruiz nazýva, sa šíri po celom svete a nachádza svoje obete práve vplyvom skresleného vnímania sveta, ktoré sa prenáša z generácie na generáciu a existuje tu už tisíce rokov.

Východiskom z tohto začarovaného kruhu je vlastná sebaláska a pozeranie sa na svet očami človeka, ktorý je emočne odpútaný od svojej minulosti natoľko, že všetky prežitky v ňom berie ako skúsenosť s možnosťou poučiť sa a povyrásť. Takýto človek nehľadá krivdy a bolesti, nemyslí na odplatu, jeho cieľom je hľadanie cesty k vlastnému sebaspoznávaniu sa a pozeraniu sa na svet ako na úžasné miesto plné príležitostí k vlastnému rastu a sebazdokonaľovaniu sa.

Autorom článku je http://mesacnastudna.blogspot.sk/. Možno ho s dovolením bez zmeny kopírovať ak k nemu bude pripojená celá táto poznámka. Ďakujeme za rešpektovanie našej práce.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Zadajte text